Žijeme v modernej dobe, v dobe techických vymožeností. V čase, keď máme všetko. Takmer o nič netreba bojovať, takmer nič netreba robiť. Chýbajú povinnosti. Kde tu kde, možno zabojovať o tú známku, pozornosť učiteľov alebo žiakov, o kamarátstvo už sotvaže. Žiaci si postačia sami, stávajú sa z nich čoraz väčší introverti, priama komunikácia zlihá. A keď aj, ich hovor je nezmyselný a použitím nadávok, vyhrážok, výsmešných slov. A tu to začína. Stupňuje sa podkladaním nôh, postrčením, bitkou. Štatistika rovesníckeho násilia má v poslednej dobe stupňujúcu tendenciu.
Častejšie sa k týmto témam venujeme na rôznych hodinách v škole. Jednou z takýchto akcií bola aj tribúna s výstižným názvom Kamarát nie je terčom. Ideou tribúny bola potreba vyzdvihnúť následky rovesníckeho násilia. Na začiatku tribúne sa prihovorila žiakom riaditeľka školy dr Zdenka Dudićová. Tribúna bola tímovou prácou niekoľkých kolegov: Branislavy Bukvićovej, Janky Struhárovej, Kristiny Novakovej a Irineja Ignjatovića za podpory tímov proti násiliu a tímu pre mediáciu. Tribúne predchádzala anonymná anketa. Pomocou PPT prezentácií, krátkych video filmov a povzbudilých slov sa pokúsili priblížiť trápenie šikanovanej osoby, správanie ostatných osôb, spolucítenie, diskrimináciu a ako sa vyhnúť problémom šikany. Dôraz bol daný na to, ako postupovať pri takýchto situáciach, komu to povedať.
Žiaci aktivitu ocenili ako veľmi poučnú a inovačnú, lebo sa naučili nové termíny, techniky ako konať a čo robiť. Hlavne, nezatvárať oči pred problémom.
