Lúčim sa so základnou školu a trápi ma…
O chvíľku pustými školskými chodbami odznie zvuk školského zvončeka. Dvere, cez ktoré sme mnohokrát vchádzali a vychádzali sa pre nás navždy zamknú, keď poslednýkrát cez ne vystúpime pomalými krokmi. Vždycky sme sa usilovali čím rýchlejšie opustiť učebňu, no dnes je to iné… Dnes neopúšťame iba učebňu, dnes sa navždy lúčime s detstvom, kamarátmi a našimi spomienkami, ktoré sme zažili spolu.
Do školy sme prvýkrát vstúpili so strachom a aj so slzami v očiach a dnes ju s takými istými pocitmi a emóciami i opúšťame. Navždy opúšťame staré lavice, ktoré poslednýkrát po nás zaškrípu. Už nie sme deti… naše detstvo zostane tu, za školskými bránami. Cítime sa, akoby toto všetko bola ilúzia. Márne rozmýšľame ako tieto roky rýchlo uplynuli, pretože tie roky pre nás navždy zostanú iba minulosťou. Jedna kapitola v našom živote je zakončená, ale za každou dopísanou kapitolou nasleduje ďalšia. Dnes nemôžeme skryť slzy, ktoré samy vyvierajú z našich očí. Celé roky nás učitelia priprávali na tú cestu, ktorá nás onedlho čaká. Cesta, po ktorej sme kráčali všetci spolu minulé roky sa končí a teraz poslednýkrát predtým, ako vystúpime na nové cesty, objímame sa so slzami v očiach. Hluk v školských chodbách utíchol a možné je počuť iba náš plač a vzlykanie. Slová útechy sú zbytočné. Onedlho zavítame v nových školách, v ktorých nebudeme môcť spoznať žiadne známe tváre. No nikdy nevieme, čo osud pre nás prichystal. Ale to čo vieme, je že nikdy viac nebude ako predtým. Nestretneme sa znovu na školských chodbách v základnej škole a nebudeme znovu všetci na jednej hromade. Práve v takých chvíľach si uvedomujeme, koľko sme vlastne jedny druhým znamenali. Zažili sme spolu mnohé krásne zážitky, mnohe úspechy, na ktoré je nemožné zabudnúť a som si istá, že by si nik ani na to zabudnúť neprial. Stali sme sa jednou rodinou a teraz… teraz nás osud rozdeluje. Prvé lásky, kamarátstva, tajomstvá budeme si vždycky uchovávať v srdciach a s radosťou si na ne pripomínať. Veľkú a vzácnu úlohu v našom dospievaní mala naša triedna učiteľka a naši učitelia, ktorí nám vždycky pomáhali a snažili sa nás vyviesť na tú správnu cestu, dlžní sme im omnoho viac, než niekoľko slov vďačnosti.
Neistými krokmi vykračujeme na neznáme cesty… Poslednýkrát pozerám na svojich kamarátov a školu, ktorá po nás bude iná. Nastal čas rozlúčky… Stojíme tu, spolu, jednotní so slzami v očiach… spolu sme túto cestu začali a dnes ju spolu aj končíme. Nezostalo mi nič iné, iba spoliehať sa na osud, že jedného dňa nás jeho vánok znovu zjednotí a že znovu aspoň na chvíľku to bude ako predtým. Iste sa mnohé veci zmenia, ale to čo nás vždycky bude spajáť, je naša minulosť.
Marcela Gániová 8. a – žiačka generácie
